ZIK MEDZI ŽENAMI - DOMINIKA HORŇÁKOVÁ

Chcela som byť lekárou a uzdravovať ľudí. Tohto sna som sa síce v ďalšom živote nedržala, ale pri filantropii som ostala. 

 

Som veľmi sociálny človek a zbožňujem čas strávený s priateľmi, v ruchu mesta, ale zároveň pravidelne "utekám" na samotu na rodné Kopanice, kde sa zatajím pred celým svetom a to je presne ten čas, keď som sama so sebou, kedy som asi najviac sama sebou. 

 

Úspech vo význame, ako ho vnímame v našej modernej dobe, mi príde veľmi zúžený a hlavne je to pojem relatívny. Pre mňa je najväčší úspech to, keď sa dokážem tešiť z každodenných maličkostí -  z rannej vône kávy, úsmevu predavačky, držaniu sa za ruky so svojim milovaným, príjemnému biznis callu, či podnetnej diskusii s priateľmi. Úspech je i to, keď si dovolím oddýchnuť bez výčitiek, alebo keď poviem "nie" na veci, ktoré ma nenapĺňajú či narúšajú moje vnútorne hranice. Alebo keď si odpusítm zlyhanie. Tým nechcem povedať, že sa nemáme snažiť a makať na tom, v čom vidíme zmysel, alebo že ma netešia situácie, keď sa o nás napíše v médiách a podobne. No veľakrát som počula názor, že keď ľudia dosiahnu to, čo považujeme v našom svete za úspech, tak si povedia: "To je toto? To je všetko? Čo teraz? Veď to mi nestačí" a makajú ďalej a túžia po tom "skutočnom" úspechu, uznaní a sláve. A tie naozajstné úspechy a radosti im pretekajú každý deň pomedzi prsty.   

 

Keď som raz ako tínedžerka naozaj veľmi pokazila jednu skladbu na absolventskom koncerte (hrala som na klavíri), môj dedo, mimochodom veľký hudobník, za mnou prišiel a hovorí: " Dominika, nebuď smutná, kto nič nerobí, nič nepokazí." Z toho som si vzala, že zlyhania patria k životu. Na to, keď mi niečo nevyjde podľa predstáv sa pozerám s odstupom, že aspoň som sa snažila, urobila som všetko, čo bolo v danom momente v mojich silách. Hľadám v tom ponaučenia pre budúcnosť, čo by som mohla urobiť lepšie. Ako sa hovorí a dobre sa hovorí: Netreba plakať nad rozliatym mliekom. Keď sa niečo pokazí alebo nevychádza podľa mojich predstáv, nepozerám sa na to ako na problém, ale ako na výzvu, ktorú treba prekonať. Lebo keď vidíme veci ako problém, tak hľadáme prekážky, ale keď to otočíme na výzvu, ktorú treba prekonať, hľadáme riešenia. A nie je nič zlé na tom sa tiež niekedy vzdať a povedať si: "Ok, tadiaľto cesta nevedie, skúsim šťastie inde". 

 

V tom, ako vnímame v našej kultúre ženskosť a čomu ženy v našej spoločnosti učíme, považujem za našu najsilnejšiu stránku empatickosť, ochotu pomáhať a byť tu pre druhých, schopnosť počúvať, skromnosť a pokoru. Sú to vlastnosti, ktoré často mylne považujeme za slabosti, najmä v súbore toho, koho vnímame ako silných a úspešných lídrov. Ale myslím si, že nie je náhoda, že firmy, ktoré majú na čelách a vo vedúcich pozíciách ženy v rovnocennom zastúpení majú oveľa lepšie výsledky a zisky ako spoločnosti, na ktorých vedení sa podieľajú len muži. 

 

 

V poslednej dobe ma najviac inšpirujú zrelé ženy, ktoré skúšajú nové veci, vzdelávajú sa, zakladajú si startupy, neboja sa byť "mladé" - neboja sa byť sexy a zároveň hrdo nosia svoje šediny, neboja sa prekopať svoj život od základov, či hľadať nový zmysel života. V skratke, neboja sa plniť si svoje sny a túžby ani po 50tke :).

 

To je zapeklitá otázka, lebo sa stále cítim na 20 :).  Ale možno práve to je to, čo by som tej 20-ročnej žabe odkázala - v 20tke nemusíš stihnúť nič, nemáš čo stratiť, choď, skúšaj, objavuj, naberaj skúsenosti, vzdelávaj sa, vychutnávaj, nikam sa neponáhľaj, nebuď v nezmyselných vzťahoch, neboj sa zmien, ži a zároveň  sa trénuj v budovaní vnútorných hraníc a v hovorení "nie" :).

 

Krásne si to napísala, Dominika! Ďakujeme za rozhovor.